Čítací plán na júl – august 2017

Ako iní majú cestovateľské plány, mne nezostáva nič iné, než si vytvoriť čítacie plány, lebo na cestovanie nemám peniaze. Tu je teda zoznam toho, čo by som rada stihla, ak mi to hlavne mestská knižnica dovolí – nielenže nemám na cestovanie, ale ani na kupovanie kníh. Len na ich rezerváciu.

 

PAOLO GIORDANO: OSAMELOSŤ PRVOČÍSEL

Nádherný úlovok spred mesiaca. Začala som čítať len dnes poobede, a už som na stej strane. Príbeh krívajúcej Alice a geniálneho Mattia, za ktorými sa ťahajú dôsledky činov z minulosti, sa číta ako víno.+ Nikdy nemám dosť.

A čo je ešte krajšie, plynulý, hoci trochu odťažitý Paolov štýl, ma inšpiruje k tomu, aby som chcela čítať viac a viac a viac. Dá sa nejako živiť čítaním? Lebo to už by som si na tie knihy aj zarobila.

 

ELIZABETH GILBERT: JESŤ, MEDITOVAŤ, MILOVAŤ

Kniha zatiaľ v nedohľadne, motivácia od kamarátky Zuzky. Žiada sa mi akási letná atmosféra Talianska, Bali a Indie, lenže na to nemám, tak čakám na knihu. Hoci je to hit z rokov minulých, v knižnici je na to fronta.

 

MONIKA KOMPANÍKOVA: PIATA LOĎ

Kde je film, tam chcem aj knihu. Na film síce počkám, až budem mať po knihe, ale na tú fronta nie je, tak snáď sa pošťastí zajtra.

 

JAY ASHER: MŔTVE DIEVČA NEKLAME

Kniha, na základe ktorej vznikol netflixovský seriál 13 Reasons Why. Videla som ho síce celý, ale knihu si viem užiť, aj keď je vyspoilerovaná. Teda, ak je dobrá. A seriál bol minimálne uchádzajúci, hoci mám nejaké výhrady. Minimálne som ho zlizla za krátky čas.

 

ELENA FERRANTE: PRÍBEH STRATENEJ DCÉRY (21.8. PREDBEŽNÉ VYDANIE)

Vrchol mojich očakávaní, má sa však naplniť až koncom augusta. Posledný diel Neapolskej ságy o brilantných dievčatách z chudobnej štvrte si zaslúži vlastné samostatné miesto na mojej poličke. Na to som peniaze naškrabala, a úpenlivo čakám, až ho Inaque vydá – české vydavateľstvo s Eleninou ságou zaostáva, majú len prvé dva diely, a len čo mi príde zásielka z internetového kníhkupectva, schmatnem ju a nikdy nepustím!

 

Môj plán nateraz je zjavne silne inšpirovaný Talianskom. Letné mesiace, more a talianske jedlo… ak to nejde v skutočnosti, tak aspoň cez knižky. Veď na to nám vznikli 🙂 A čo vaše plány?

„Podvolení“ Michela Houellebecqa

 

„… minulost je krásná vždycky, budoucnost ostatně taky, jenom přítomnost bolí, neseme si ji s sebou jako vřed utrpení, doprovázející nás mezi dvěma nekonečny nerušeného štěstí.“ (s. 208)

Už len samotná idea Francúzska podmaneného islamom nevyhnutne vyvoláva kontroverzie. Na jednej strane sa tvorí skupina ľudí, ktorých takáto predstava desí a znechucuje, na strane druhej sa formuje skupina, ktorá môže tento román považovať za islamofóbny.

Houellebec má však svoje osobné dôvody chovať k islamu nedôveru. Je to totiž práve to náboženstvo, na ktoré jeho matka konvertovala a svoju rodinu opustila. O vzťahu k matke v tejto knihe tiež čo – to vypovedá odťažitosť hlavného hrdinu Françoisa, keď sa dozvedá o jej smrti.

Ale od začiatku. Z prvých kapitol sa čitateľ len ťažko dozvedá, v akej fáze podmanenia islamom sa krajina nachádza. Hlavný hrdina François totiž žije vo svojej akademickej bubline univerzitného profesora literatúry, zameraného prednostne na Huysmansa. Žije osamelým životom, oprostený od túžob: uspokojí sa s fádnym jedlom z polotovarov a krátkodobými milostnými vzťahmi. V doslove je charakterizovaný ako tuctový podivín, akých sú na svete stovky. Len cez televízne správy a internet pomaly vníma, že svet sa mení. „Podvolení“ nie je knižka s bohatým dejom, ani nečakanými zvratmi. Hlavné zvraty sú napísané pomerne rovnakou šablónou: François stretne niekoho známeho, a ten mu zrazu oznámi, že sa oženil, dokonca aj starí nezaujímaví páprdovia z univerzity. A že o mesiac si budú brať druhú, tretiu, štvrtú ženu. Bohužiaľ, polygamia je to, čo mužov v prípade islamskej okupácie zaujíma zjavne najviac. Minimálne v tejto fikcii.

A to je ten moment, ktorý mi v knihe vadil: to tam nikto nezabojuje ani trošku o ženské práva? V takom prípade budeme hneď všetky objektizované, zahalené pod burky a nikáby, odpratané do kuchýň a spální, a tí mocní chlapi západu si povedia, vďakabohu, že sa vrátil patriarchát? Inak, táto knižka Bechdel testom neprešla. Iste, je to satira, ale objektivizáciu žien všetky mužské postavy berú tak samozrejme, až ma to iritovalo. Tých pár ženských postáv, čo tam boli zahrnuté skôr len tak proforma, sa k tomu radšej ani nevyjadrilo. Záver mohol patriť Stepfordským paničkám – tak sú totiž ženy nakoniec opísané, ako natoľko pružné, že sa bez slova poddajú svojej situácii, a pätnásťročné poputujú bez slova s páprdami do spálne a staré do kuchyne.

Skrátka, všetky stupídne stereotypy boli naplnené a mužský sen zavŕšený. Je to prirovnávané k Príbehu O. Tak ako ženy majú byť podriadené mužom, podľa islamu je muž – teda človek – podriadený Bohu. Takže muži sú také božie konkubíny?

François túto nespravodlivosť ale nevníma, tak ako nevníma ani iné nespravodlivosti. Jeho trápi hlavne jeho opúšťanie Huysmansa a koniec jeho vlastnej intelektuálnej púte. Aby sa zavŕšila paralela s jeho idolom, ktorý konvertoval ku katolíkom, François konvertuje napokon tiež – ale k islamu. (Pôvodná idea bola, že mal takisto prestúpiť na katolícku vieru, ale osobne sa nazdávam, že tento záver sa hodí k nálade a vyzneniu celého príbehu oveľa viac.) Tu sa ukazuje, ako tvárnym sa tento hrdina stal – a to z toho dôvodu, že už má skrátka všetko na saláme. François skrátka nemá už čo stratiť, a tak zapredáva nielen seba, svoju vôľu a identitu, ale s tým aj časť západnej kultúry ako odborník na literatúru. Ako v určitom momente Houllebecq opisuje, sú to práve tí ľudia, ktorí k tomuto podvoleniu prispeli: tí, čo „od systému nič nečakali a nijak ich nedesia úvahy o jeho zničení“.